Rozhovor: Alan McLeggen
Septembrové číslo si urobilo zálusk na profesora Transfigurácie, Alana McLeggena. Hlásim, že zálusk dopadol úspešne, Alan sa s nami ochotne porozprával a to aj napriek našim rýpavým otázkam.
Bella: Dobrý deň pán profesor, nenašli by Ste si chvíľku pre mňa a pre čitateľov Aldariovín? Rada by so totiž pripravila do Septembrového čísla rozhovor s Vami.
Alan: Ale samozrejme. Ja osobne som vášnivým čitateľom Aldariovín, takže veľmi rád vám poskytnem rozhovor.
Bella: Ďakujeme, táto informácia nás skutočne veľmi teší. No ale tak prejdime rovno k veci. Ja som si o Vás zistila, že učíte Transfiguráciu, povedzte, prečo práve Transfigurácia?
Alan: Prečo práve transfigurácia? No pravdu povediac transfigurácia bol jeden z predmetov, ktorý ma tzv. fascinoval za študentských čias. Ako každý študent aj ja som chodil na hodiny jednotlivých profesorov a robil úlohy. No a na transfigurácii som teda podľa hodnotenia podával veľmi dobré výkony. Jednoducho ma tento odbor fascinoval a bol som natoľko odhodlaný ďalej sa mu venovať, že som teda s dovolením vedenia vypracoval učivá a nastúpil som ako nová posila do učiteľského zboru.
Bella: Ako sa Vám páči táto profesia ako profesor? Nie je to príliš obtiažne, namáhavé alebo ja neviem, nudné?
Alan: Mne osobne táto profesia veľmi vyhovuje. Nie je však veľa študentov, ktorí by boli rovnako zapálení na tento ťažký no určite fascinujúci odbor. Sú však aj takí samozrejme, ktorí majú záujem a sem tam sa niekto zastaví aj v mojom kabinete po nejakú radu, alebo ak chce nejakú informáciu, ktorú neuvádzam na mojich hodinách. Menší počet študentov je možno preto, lebo veľa očakávam alebo sú moje hodiny skutočne nudné, nefarebné jednoducho pre niekoho totálna strata času, keď už to tak musím povedať.
Bella: Ale to snáď nie, myslím, že sa určite podceňujete. A nikdy Ste neuvažovali o tom, že by Ste mohli robiť niečo iné, ako profesora? Bol to Váš sen od študentských čias?
Alan: Áno je to tak, fakt som chcel byť profesorom už od študentských čias. Vlastne všetky ostatné povolania ako obchod Stará metla, to boli až sekundárne nápady. Stať sa profesorom, to bolo tzv. AD1
Bella: Nemáte niekedy pocit, že by Ste sa radi vrátili do študentských čias? Samozrejme všetkých čitateľov pri tejto otázke zaujíma aj prečo. Prečo áno, prečo nie.
Alan: No samozrejme, že by som sa vrátil do čias, kedy som bol študentom. Veď vystrájať hocijaké somariny, to sa mi celkom rátalo. Nevravím, že aj teraz ma sem tam nenapadne nejaká tá haluz, ibaže nejaká "stopka" vo mne mi povie niečo ako: "Však sa preber. Už nie si nejaký soploš, čo len tak z kade ruka z kade noha vyvádza hlúposti od výmyslu sveta." A po tomto ma myšlienka na kdejaké zverstvá úplne prejde. Ale áno, určite by som dal čokoľvek za to, aby som sa aspoň na čas vrátil do doby, keď som bo študent.
Bella: My ale vieme aj to, že Ste sa prihlásili ako výpomoc vedeniu Aldarionu a teda vypomáhate, ale takou veľmi zvláštnou funkciou. Pri mene máte uvedenú funkciu pravá ruka riaditeľky. Mohli by Ste nám povedať, čo to tá pravá ruka je? Načo slúži, dovolím si teraz trochu zarýpať, ale pravými rukami obyčajne robíme veľa vecí, trebárs utierame zadok...
Alan: Chachacha, ale áno, je to špecifické postavenie, ako každé jedno zo zoznamu vedenia Aldarionu, no činnosti, ako ste spomenuli, citujem "utieranie zadku", tak tie do mojej kompetencie ešte nespadajú. Ak by som to teda mohol upresniť, keď sa mi naskytla táto ponuka, hneď som po nej "skočil". Keď šéfka, teda pani riaditeľka Bloubory, potrebuje s niečím pomôcť alebo sa poradiť ohľadom nejakých vecí, vždy som alebo by som teda aspoň mal byť na to, aby jej na to povedal buď svoj názor, alebo jej pomohol s niečím konkrétnym, či už s nejakou činnosťou alebo nejakými organizačnými vecami. Môžem smelo povedať, že za akejkoľvek situácie sa na mňa Joanne môže obrátiť, lebo ak teda dobre viem, ja sám som si zvolil toto "pravorukovanie" okrem teda toho, že je to mojou náplňou práce pomáhať jej, celkom ma to baví a často to môže byť veľmi zaujímavé.
Bella: Naozaj zajímavé. Ešte nám prezraďte, aká je riaditeľka Bloubory šéfka? Samozrejme, za Vaše odpovede Vám Aldarioviny politický azyl zaručiť nevedia. Chi-chi.
Alan: Je jasné, že neexistuje absolútny súlad a harmónia. Tým chcem povedať len toľko, že keď sa na mňa s hocičím obráti, poviem jej svoj názor bez ohľadu na to, či sa jej páči alebo nie, s čím ona prirodzene počíta. Takže ak aj dôjde k nejakej konfrontácii či ostrej výmene názorov, je to úplne bežná vec. Môžem povedať, že je to tolerantná žena vysokého kalibru, asertívna no nie impulzívna. Vyžaduje rešpekt, na ktorý má pri najmenšom právo, keďže je šéfka a myslím si, že nikto jej to nezazlieva, ale asi už aj stačilo, aby som nepovedal niečo, čo by som mohol rýchlo oľutovať, keďže vaše bleskové brko je rýchle a Joanne si tiež rada prečíta Aldarioviny.
Bella: Už Vás naozaj nebudem trápiť, no možno ešte trošku áno. Ale už je to posledná otázka, ako obvykle, trošku na telo. Pred niekoľkými mesiacmi Ste s profesorkou Zaret ohlásili zásnuby no a potom to nejak stíchlo. Rozmysleli ste si to alebo nebodaj zo svadby zišlo?
Alan: Áno, trochu sa to stratilo z hlavnej scény, čo priznávam, no nikto si nič nerozmyslel. Náš stav je práve v trochu možno latentnom štádiu, no dlho to už tak nebude. Z mojej strany všetko, čo sa tohto týka. Každý si predsa stráži svoje súkromie najbezpečnejšie ako dokáže, no nie?
Bella: Ďakujem Vám aj v mene našich verných čitateľov veľmi pekne za rozhovor a dúfam, že sa Vám Aldarioviny po tomto zážitku nesprotivili. Pekný zvyšok dňa.
Alan: Ďakujem aj ja Vám Bella. Uisťujem Vás, že sa na ďalšie vydanie teším ako na tie pred tým a dúfam, že sa ešte niekedy v podobnej zostave s bleskovým brkom stretneme. Majte sa pekne.
predošlá strana | ďalšia strana |